Keď si zadáte na našich stránkach do vyhľadávania slovo „blockchain“ len za uplynulý rok vám nájde viac ako 400 článkov. Témy týkajúce sa tejto technológie boli prebraté snáď zo všetkých uhlov pohľadu. Či už sú to názory vedcov, investorov alebo samotných spoločností, ktoré sa čoraz v hojnejšom počte zoznamujú s týmto revolučným prístupom k dátam, v drvivej väčšine sú pozitívne. O čom sa ale menej hovorí, je fakt, že technológiu blockchain by sme mohli z pohľadu decentralizácie, respektíve práv jednotlivých používateľov siete rozdeliť na viaceré typy.

Snahou a cieľom Víkendového ฿ulletinu nie je prinášať ohurujúce správy týkajúce sa pohybov ceny tej či onej kryptomeny ani robiť „zaručené“ predickie rastu či poklesu. Myšlienkou tejto rubriky je priniesť čitateľovi hlbší pohľad na vybranú problematiku. Rozšíriť jeho rozhľad a v ideálnom prípade podnietiť jeho záujem o danú oblasť. V dnešnej časti sa v tomto duchu zameriame na buzzword posledných rokov – blockchain – z pohľadu jeho delenia a využiteľnosti daných typov v rôznych sférach. V tomto článku vás oboznámime so základnými rozdielmi a prípadmi použitia privátneho (private), verejného (public) a konzorcium (consortium) blockchainu ako aj krátkou históriou týkajúcou sa počiatkov tejto technológie.

História blockchainu

So slovom blockchain si automaticky veľká časť ľudí spojí Satoshiho Nakamota, jeho whitepaper a zrod najsilnejšej a najznámejšej kryptomeny – bitcoinu. História tejto technológie však siaha takmer 20 rokov dozadu, teda oveľa skôr ako ju osoba alebo tím ľudí pod pseudonymom Satoshi Nakamoto spopularizovala.

V roku 1991, teda o 17 rokov skôr ako bol vydaný whitepaper Bitcoinu, Stuart Haber a W. Scott Stornetta predstavili riešenie, ktoré vďaka zabezpečeniu prostredníctvom reťazca blokov a časových pečiatok (timestamps) zaručovalo nemennosť dát. Vo svojej podstate išlo o akýsi prototyp blockchainu. Prácou týchto dvoch vedcov sa inšpiroval aj Satoshi Nakamoto, ktorý v rámci Bitcoin whitepaperu z ôsmich citácií citoval zmienenú dvojicu dohromady trikrát.

V roku 1995 Haber a Stornetta po prvý raz predstavili svoje riešenie prostredníctvom spoločnosti Surety. Vytvorili vlastnú službu s názvom „AbsoluteProof“. Klienti, ktorí používali tento softvér, mali možnosť vytvoriť hash digitálneho dokumentu, ktorý bol následne odoslaný na servery spoločnosti Surety. Tam došlo k jeho časovému označeniu (timestamp) a vytvoreniu kryptografickej pečate. Išlo o bezpečný a jedinečný identifikátor, pričom jeho kópia bola odoslaná do univerzálnej databázy registrov spoločnosti AbsoluteProof. Niečo vám tu nesedí? Áno, v celej rovnici, kde na jednej strane je nemennosť a bezpečnosť nám chýba jej druhá polovica – dôvera. Ako mohli klienti Surety veriť tejto spoločnosti, že interné záznamy v jej databáze sú dôveryhodné?

Blockchain v New York Times

Haber a Stornetta však tento problém vyriešili brilantne. Namiesto zaznamenávania údajov do verejnej databázy, vytvorili jedinečný hash, ktorý niesol informáciu o všetkých nových pečatiach pridaných do databázy. Aby ho mohol ktokoľvek skontrolovať, rozhodli sa ho autori publikovať každý týždeň v novinách New York Times. Samotný hash pritom umiestnili do malej reklamy v sekcii „Straty a nálezy“. Počnúc rokom 1995 sa tam v zmienenom časovom intervale objavuje až dodnes.

The longest running blockchain started in 1995 and is still running strong today. Current hash circled in red. Based on Stuart Haber and W. Scott Stornetta https://t.co/q1VIUvwGUA pic.twitter.com/eGEhqFSl7U

— Ittai Abraham (@ittaia) August 23, 2018

K tomuto vskutku inovatívnemu riešeniu sa vyjadril aj zakladateľ a tvorca siete Ethereum, Vitalik Buterin. Ten vtipne poznamenal, že ak by niekto chcel kompromitovať blockchain spoločnosti Surety, mohol by to spraviť jediným spôsobom. Vytlačiť enormné množstvo vydaní New York Times, kde by uviedol nesprávny hash. Ak by sa na to niekto odhodlal, dozaista by to bolo považované za husársky kúsok. Toto periodikum vychádza totiž v dennom náklade takmer 600,000 kusov.

Víkendový ฿ulletin: Ako kryptomeny používajú kryptografiu

Aj napriek tomu, že Haber aj Stornetta opustili spoločnosť Surety pred viac ako desiatimi rokmi, obaja kryptológovia zanechali v dejinách nezmazateľnú stopu a bezpochyby položili základy blockchainu, na ktorom dnes stavia nespočetné množstvo projektov.

Vráťme sa ale k téme. Aby sme lepšie porozumeli samotnej technológii blockchain, pozrime sa na tri základné typy tejto technológie. Aj keď každý z nich stojí primárne na rovnakom základe, navzájom sa líšia v zásadných rozdieloch. Vďaka tomu sa však dokážu orientovať na špecifické oblasti, a tým pádom naplniť požiadavky širokého spektra rôznych sfér a oblastí.

Public (verejný) blockchain

Verejný (public) typ blockchainu je mnohými považovaný za prototyp pre všetky blockchainy. Na tomto riešení stoja mnohé z najpopulárnejších kryptomien ako bitcoin, ether alebo litecoin. Ich hlavnou charakteristickou črtou je, že môžu sprocesovať a zaznamenať (teda prijímať a odosielať) transakcie od kohokoľvek na svete. Zároveň môžu byť aj kýmkoľvek kontrolované, čo významne zvyšuje úroveň transparentnosti celej siete. Na to, aby boli transakcie považované za platné, musia byť schválené jednotlivými uzlami danej siete. Po ich následnej validácii sa definitívne zapíšu do blockchainu.

V súvislosti s faktom, že nad public blockchianom nemá nikto úplnú kontrolu (žiadna entita nemôže sama o sebe robiť svojvoľné rozhodnutia), je označovaný ako decentralizovaný. Vďaka tomu sa zabezpečí, že údaje nemôžu byť po vyťažení bloku a jeho následnom zapísaní do samotného blockchainu pozmenené alebo zmazané.

Verejný typ blockchainu má zároveň určitý typ stimulačného mechanizmu, ktorý povzbudzuje účastníkov, aby sa pripojili k sieti, aktívne schvaľovali transakcie, a tým ju de facto udržovali v neustálom chode. Tu ale narážame na dosť závažný problém a tým sú vynaložené prostriedky potrebné na zabezpečenie fungovania verejného blockchainu. Čas a energia nutná na spracovanie (potvrdenie) transakcií je v prípade verejných blockchainov mnohonásobne vyššia ako je tomu pri súkromných typoch.

Popri zmienenej časovej a energetickej náročnosti by sme za nevýhodu mohli z určitého uhla pohľadu pokladať aj skutočnosť nízkej miery súkromia. Ako už samotný názov napovedá, verejný blockchain umožňuje každému nahliadnuť do celej histórie uskutočnených transakcií. Na jednej strane sa tak zabezpečuje ich validita, no na druhej strane nie všetkým môže takéto riešenie vyhovovať. Na mysli máme predovšetkým spoločnosti, ktoré si chcú svoje interné dáta uchovať pre seba a nezdieľať ich mimo dosahu oprávnených osôb. To sa už ale dostávame k privátnemu (súkromnému) blockchainu.

Private (súkromný) blockchain

Súkromné blockchainy sa vyznačujú vlastnosťou, že iba špecifické a vopred zvolené entity majú možnosť vytvárať nové transakcie v reťazci. Povolenie schvaľovať a zapisovať transakcie tým pádom majú na rozdiel od verejného blockchainu iba vybraní účastníci siete. Súkromný blockchain je uzavretá sieť, ktorá síce ponúka výhody v podobe nezameniteľnej histórie zápisu, ale nie je nevyhnutne decentralizovaná alebo distribuovaná. A to dokonca ani medzi jej členmi. Rozsah, v akom môže každý účastník sledovať (čítať) alebo vytvárať a potvrdzovať (zapisovať) transakcie, záleží len od vývojárov daného blockchainu.

Typickým príkladom pre využitie súkromného blockchainu môžu byť potreby určitých spoločností a firiem. Tie sa môžu pre takúto formu databázy rozhodnúť z  prozaického dôvodu – udržanie dát v rámci firmy a povolenie prístupu len vybraným účastníkom. V porovnaní s verejným blockchainom môže toto privátne riešenie ďaleko efektívnejšie a rýchlejšie zmeniť proces konsenzu alebo iné technické ustanovenia. Počet účastníkov je totiž v tomto prípade podstatne nižší, respektíve nie všetci majú rovnaké práva.

Podľa KPMG až 41% technologických spoločností zvažuje implementáciu blockchainu

Na základe vyššie uvedeného by tak súkromný typ blockchainu mohol nájsť uplatnenie pre potreby rôznych hlasovacích platforiem či účtovných systémov, kde sa síce vyžaduje nemennosť zápisu, ale nie je vhodné, aby danými informáciami disponoval ktokoľvek iný mimo určených osôb.

Ak by sme mali jednou vetou popísať rozdiel medzi verejným a súkromným blockchainom, mohli by sme povedať:

Zatiaľ čo uzly verejnej siete nie sú kontrolované (neexistuje centrum riadenia uzlov), nie sú nútené potvrdzovať transakcie (kedykoľvek môžu svoje zariadenia vypnúť) a nie sú autorizované (sú účastníkmi siete bez toho, aby niekoho požiadali o povolenie), uzly súkromnej siete sú alebo môžu byť kontrolované (patria spoločnosti, ktorá ich riadi), a sú autorizované (uzol môže vstúpiť do siete len s vedomím a povolením centrálnej autority).

Consortium (konzorcium) blockchain

Konzorcium blockchain ukrýva v sebe prvky verejného a čiastočne aj súkromného typu. Jeho podstata spočíva v skutočnosti, že kontrolou nad konsenzom procesu síce disponujú vopred zvolené autority (skupina uzlov), avšak zvyšní účastníci siete majú stále možnosť vytvárať transakcie alebo ich prinajmenšom monitorovať.

Tento typ blockchainu tým pádom poskytuje výhody súkromného blockchainu v podobe efektivity spracovania transakcií, a zároveň zabezpečenia ich súkromia, avšak zároveň nie je vedený iba jednou centrálnou autoritou, ale skupinou, ktorá sa vopred dohodne a akceptuje stanovené pravidlá.

Konzorcium blockchain si môžeme v podstate predstaviť ako akúsi formu „rady starších“, kde sú členovia všeobecne známe entity pričom majú môžu rozhodovať o tom, kto bude mať do danej databázy prístup .

V súčasnosti nachádzajú konzorcium blockchainy svoje uplatnenie predovšetkým v podnikovej sfére. Spoločnosti ich často implementujú do svojich štruktúr, vďaka čomu dokážu zlepšiť svoje obchodné procesy. Medzi známe blockchainy tohto typu patria napríklad: Quorum, Hyperledger či Corda.

V budúcnosti by sa však mohlo toto riešenie etablovať aj v štátnej sfére. Využiť by ho mohli napríklad centrálne banky jednotlivých štátov. Pomocou konzorcium blockchainu by koordinovali svoju činnosť, avšak museli by dodržiavať nastavené pravidlá vyššej autority, ktorú by v tomto prípade predstavoval napríklad Medzinárodný menový fond. Rovnako by sa mohol tento typ blockchainu uplatniť aj v oblasti politiky. Ako príklad môžeme uviesť organizácie alebo iné typy zoskúpení či spolkov viacerých štátov, kde by dané pravidlá (konsenzus) boli dohodnuté predstavenstvom, pričom každá krajina by reprezentovala jeden overovací uzol v sieti.